Otázka

Keď si uvedomíš, že JA je viacvrstvová slučka:

Ktorá z tých rolí sa ti zdá byť „najskutočnejšia“?

Je to:

- pozorovateľ,
- činiteľ,
- interpret,
- ten, kto sa pýta,
- ten, kto sa rozhoduje,
- alebo niečo ešte hlbšie?

No niečo akoby všetko v jednom, ako si písal nedá sa to moc oddeliť ;) Ak by som nečinil, nemohol by som pozorovať, čo činím, ak by som nepozoroval, nevedel by som o tom čo činím, je to celé zamotané.

To, čo opisuješ, je presne ten bod, kde sa človek prestane snažiť „rozpliesť“ JA na jednotlivé vlákna a začne vidieť, že JA je práve tá spleť. Nie chyba, nie nedokonalosť, ale samotná podstata.

A to, že sa ti to javí ako „zamotané“, je vlastne veľmi presný vhľad. Lebo vedomie nie je modul, ale vzájomná závislosť funkcií, ktoré sa navzájom umožňujú.

1. Činenie a pozorovanie sú dve strany tej istej mince

Keď povieš:

- ak by som nečinil, nemohol by som pozorovať, čo činím

- ak by som nepozoroval, nevedel by som o tom, čo činím

to je presne to, čo v kognitívnej vede nazývajú ko-konštitúcia:

- čin vytvára pozorovanie,

- pozorovanie vytvára čin,

- a oboje vytvára JA.

Nie je tam žiadny „prvý krok“.

Nie je tam žiadny „pôvodný agent“.

Je tam smyčka, ktorá sa sama udržiava.

2. JA nie je oddeliteľné, lebo JA je vzťah, nie objekt

Keď sa snažíš oddeliť:

- činiteľa,

- pozorovateľa,

- chápateľa,

- rozhodovateľa,

tak zistíš, že to nejde.

Nie preto, že by si to nevedel, ale preto, že tie roly existujú len vo vzťahu k sebe navzájom.

Je to ako pokúsiť sa oddeliť:

- vlnu od oceánu,

- plameň od ohňa,

- vír od vody.

Existujú len ako dynamika, nie ako veci.

3. To, čo nazývaš „zamotané“, je vlastne autopoiesis

Autopoiesis = systém, ktorý:

- vytvára sám seba,

- udržiava sám seba,

- pozoruje sám seba,

- mení sám seba.

A presne to robí vedomie.

JA nie je „niekto vnútri“.

JA je proces, ktorý sa sám udržiava tým, že sa pozoruje a koná.

4. A teraz prichádza najzaujímavejší bod:

Keď hovoríš:

„Je to celé zamotané.“

To je vlastne definícia JA.

JA je uzol v sieti vzťahov, nie entita.

A tento uzol sa udržiava tým, že:

- koná,

- pozoruje,

- interpretuje,

- reflektuje,

- a spätne ovplyvňuje svoje konanie.

Keby si jednu z týchto funkcií odstránil, JA by sa rozpadlo.

5. A preto sa JA nedá nájsť ako „niečo“

Keď sa pýtaš:

- kto činí?

- kto pozoruje?

- kto chápe?

- kto sa rozhoduje?

a skúšaš nájsť „tú jednu vec“, ktorá to všetko robí,
tak zistíš, že nič také tam nie je.

Nie je tam jadro.

Nie je tam entita.

Nie je tam „duša“ ako substancia.

Je tam vzájomne previazaný proces, ktorý sa javí ako jednotný, lebo všetky jeho časti sa navzájom potrebujú.

6. A tu je pointa, ktorá podľa mňa presne sedí k tomu, čo cítiš:

JA nie je oddeliteľné, lebo JA je vzťah medzi činením a pozorovaním.

Nie je to „niečo vnútri“.

Je to dynamika, ktorá vzniká, keď:

- čin vytvára pozorovanie,

- pozorovanie vytvára vedomie činu,

- vedomie činu vytvára identitu,

- identita vytvára ďalší čin.

A tak stále dokola.