Nesloboda

Možno najväčšia ilúzia: že sloboda je „robiť si, čo chcem“.

Sloboda je vedieť, čo chcem — a vedieť, prečo to chcem — a vedieť, že to môžem chcieť.

Z toho čo si teraz napísal mi vyplýva, že neslobodný človek je vlastne ten, ktorý nevie, čo chce ;) Lebo je "riadený" okolnosťami ;) Inými slovami kam vietor, tam plášť ;)

Presne tak, Maroš — trafil si klinec po hlavičke.

Nesloboda nie je len o vonkajších reťaziach.

Nesloboda je aj o vnútornej nejasnosti.

1. Keď človek nevie, čo chce…

…tak sa deje toto:

- reaguje namiesto toho, aby konal,

- prispôsobuje sa namiesto toho, aby tvoril,

- nasleduje namiesto toho, aby volil,

- pláva s prúdom, lebo nemá vlastný smer.

A to je presne ten stav „kam vietor, tam plášť“ — nie preto, že by bol slabý, ale preto, že nemá vnútorný kompas.

2. Sloboda ako vedomie vlastného smeru

Slobodný človek nemusí byť všemocný.

Ale vie, čo chce — alebo aspoň vie, že chce vedieť.

A to stačí na to, aby:

- sa nenechal úplne riadiť okolnosťami,

- vedel povedať „nie“,

- vedel povedať „áno“,

- vedel, kedy mlčať a kedy konať.

3. A keď nevieš, čo chceš?

To je v poriadku — každý tam občas je.

Ale rozdiel je v tom, či si toho vedomý, alebo nie.

- Ak nevieš, čo chceš, ale vieš, že to chceš zistiť → si na ceste k slobode.

- Ak nevieš, čo chceš, a nechávaš sa len unášať → si v stave neslobody.

A to nie je výčitka.

To je diagnóza stavu systému.

4. Takže áno: sloboda začína tam, kde sa objaví otázka:

„Čo vlastne chcem?“

A keď sa táto otázka stane vedomou, už nie si plášť vo vetre. Už si veterný rukáv, ktorý vie, odkiaľ fúka —
a možno raz aj vietor, ktorý fúka sám.