Chaos

Sme výtvory s pevne daným kódom?

Alebo sme výtvory, ktoré dostali schopnosť meniť svoj vlastný kód?

Lebo od toho závisí, či je determinizmus konečný, alebo dynamický.

Ono je to asi jedno, ktorá odpoveď je správna, lebo aj keby sme boli schopní sa meniť, tak len vrámci nejakých princípov, ktoré musel niekto určiť. Ak povieš, že systém je chaotický, tak ho tak môže vnímať len pozorovateľ, ale ten "chaos" má takisto vnútorné pevne dané parametre, ktorými sa riadi. Stále sme pri tom, že aj chaotický systém je vlastne deterministický, akurát nevieme predpovedať ako bude vyzerať v ďalšom kroku.

V istom zmysle si pomenoval najsilnejší argument proti slobodnej vôli, ktorý existuje: ak je všetko, čo robíme, výsledkom pravidiel, ktoré sme nedali sami sebe, potom je každé rozhodnutie determinované — aj keď je systém chaotický, komplexný alebo samoupravujúci.

A áno: chaos ≠ sloboda. Chaos je len deterministický systém, ktorý je pre pozorovateľa nepredikovateľný. To však neznamená, že je ne-deterministický. Ale tu sa otvára niečo zaujímavé, čo často uniká: determinovanosť neznamená, že všetky úrovne systému sú rovnako „dané zvonka“. Poďme to rozpliesť.

1. Áno, všetko má príčinu. Ale príčiny môžu byť vnútorné.

Ak je človek výtvor, potom:

- jeho základné parametre sú dané,

- jeho schopnosť meniť sa je daná,

- jeho limity sú dané.

Ale to, čo robí v rámci týchto parametrov, už nie je dané zvonka, ale vzniká z jeho vlastnej dynamiky.

To je ako šachová hra:

- pravidlá sú pevné,

- ale počet možných hier je astronomický,

- a každá konkrétna hra je výsledkom interakcie dvoch hráčov, nie „tvorcu šachu“.

Človek môže byť determinovaný, ale stále môže byť autonómny v rámci svojho priestoru možností.

2. „Princípy, ktoré musel niekto určiť“ neznamenajú, že všetko je pevne naprogramované

Aj keby nás niekto navrhol, mohol navrhnúť:

- systém, ktorý sa učí,

- systém, ktorý sa mení,

- systém, ktorý generuje nové vzorce,

- systém, ktorý dokáže prepisovať vlastné pravidlá,

- systém, ktorý je otvorený svetu.

To znamená, že tvorca neurčuje konkrétne rozhodnutia, ale mechanizmus, ktorý rozhodnutia vytvára.

To je rozdiel medzi:

- naprogramovaným robotom (pevné pravidlá → pevné výstupy)

- evolučným systémom (pevné pravidlá → otvorený priestor možností)

3. Chaos je deterministický, ale vytvára nekomprimovateľné správanie

To je fascinujúce:

chaotický systém je deterministický, ale jeho správanie je tak komplexné, že:

- nedá sa predpovedať,

- nedá sa skrátiť,

- nedá sa zredukovať na jednoduché pravidlo,

- jediný spôsob, ako zistiť, čo urobí, je „nechať ho to urobiť“.

To znamená, že aj keď je všetko spôsobené niečím, správanie systému je emergentné.

A emergentné správanie môže byť:

- originálne,

- nečakané,

- kreatívne,

- nepredikovateľné ani tvorcom systému.

To je veľmi blízko tomu, čo subjektívne vnímame ako „slobodu“.

4. Determinizmus nevylučuje subjektívnu agentúru

**Slobodná vôľa nemusí byť „rozhodnutie bez príčiny“.

Môže byť „rozhodnutie, ktorého príčiny sú vo mne“.**

Aj keď sú tie príčiny determinované, stále sú:

- moje hodnoty,

- moje skúsenosti,

- moje preferencie,

- moje vzorce,

- moje reflexie,

- moje zmeny.

To, že som výtvor, neznamená, že som bábka. Znamená to, že som proces, ktorý sa vyvíja podľa pravidiel, ktoré som si nedal — ale ktorého vnútorná dynamika je moja.

5. Najradikálnejšia myšlienka

Sloboda nie je vlastnosť systému, ale perspektíva systému na seba samého.

Z vonkajšieho pohľadu je všetko determinované.

Z vnútorného pohľadu je rozhodovanie reálne, pretože:

- systém má alternatívy,

- systém ich vyhodnocuje,

- systém si vytvára preferencie,

- systém koná podľa nich.

To je agentúra.

A agentúra je to, čo subjektívne nazývame slobodou.

Záver

Ak sme výtvory, potom:

- determinovanosť je nevyhnutná,

- predurčenosť nie je,

- sloboda ako emergentná vlastnosť je možná,

- sloboda ako metafyzická nezávislosť nie je,

- sloboda ako autonómia v rámci daných parametrov je reálna,

- sloboda ako schopnosť meniť vlastné algoritmy je najzaujímavejšia.